Od „bitky“ človek x príroda k problémom priemyselnej spoločnosti: pochopte viac o „ceste“ k vytvoreniu koncepcie udržateľnosti.
Obavy z vedomého využívania prírodných zdrojov a dôsledky pre náš dobrý život sú evidentné ako nikdy predtým. Čas považovaný za vzdialený, kedy by sme utrpeli škody z iracionálneho využívania prírodných zdrojov, je niečím konkrétnym a už nie zápletkou sci-fi filmov. V tejto súvislosti vznikla potreba premýšľať o konceptoch, ako je udržateľnosť.
Strata nesprávneho svedomia životného prostredia je súčasným problémom, má však pôvod v dávnej minulosti. Údajná nadradenosť nášho druhu (za to, že má atribút racionality) nad prírodou, niečo, čo sa často považuje za zreteľné a podradné, bol jedným zo základov našej civilizácie a počas histórie utrpela veľmi málo otázok. Je to nepochybne ústredný bod diskusie o nových ekonomických, sociálnych a kultúrnych vzorcoch, ktoré zaručujú našu druhovú existenciu.
Počiatky problému
Správy o „boji človeka proti prírode“ existujú už od prvých civilizácií. Pozrime sa na príklad veľkého eposu o Gilgamešovi, textu zo starovekej Mezopotámie, datovaného približne do roku 4700 pred naším letopočtom. Estela Ferreira nám vo svojej štúdii ukazuje, ako je epos indikáciou vzhľadu tohto rozdelenia medzi civilizáciu a prírodu uprostred západnej civilizácie. Gilgamešov boj proti Humbabovi, strážcovi lesa, symbolizuje údajné „víťazstvo“ človeka proti prírodnému svetu, ktorý prenikol celou našou históriou a stále je v architektúre našich miest, v našich stravovacích návykoch, skrátka v našom rutina.
Tu v Brazílii bolo prítomné aj vnímanie prírody ako protichodnej sily rozvoja. Spomeňme si na príbeh zničenia Atlantického lesa, ktorý spracoval historik Warren Dean vo svojej knihe A Ferro e Fogo , ktorá sa začala na začiatku okupácie územia Portugalcami. Vegetácia bola prekážkou, ktorú treba prekonať, prekážkou, ktorú treba prekonať, a prekážkou, ktorú je potrebné odstrániť pri pestovaní plantáží , a to na základe exportnej monokultúry.
Na začiatku súčasnej doby, priemyselnej revolúcie, poznačenej vývojom parných strojov (okolo roku 1760), technologický pokrok zabezpečoval využívanie prírodných zdrojov v rozsahu, aký tu ešte nebol, prehĺbený vynálezom spaľovacieho motora (okolo 1876) a dominancia elektriny (okolo 1870). Tento technologický posun bol zodpovedný za zlepšenia a hospodársky rast, ale aj za veľké problémy vyplývajúce z nedostatku vedomia o potrebe ekologicky životaschopného a sociálne rovnakého rastu. Angličania ponorení do vtedajšej mentality považovali znečistenie tovární za symbol víťazstva a prosperity a ako povedali v čase druhej priemyselnej revolúcie „tam, kde je znečistenie, tam sú peniaze“ - bez toho, aby si uvedomili možné vedľajšie účinky priemyselného modelu,poznačená sociálnou nerovnosťou a hroznými životnými podmienkami pracujúcich.
Vznikol model spoločnosti založený na výrobe a spotrebe, pretože pre explóziu výroby bol nevyhnutný nárast dopytu. Vďaka množstvu reklamy, ktorá sa na nás neustále valí, začleňujeme nepodstatné požiadavky do našich zvykov, v šírení hodnôt zameraných na okamžité uspokojenie, pre dnešok.
Obrázok z anglickej továrne (1844)
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia, stále v šumení hlbokých spoločensko-kultúrnych zmien, sa začali veľké úvahy o škodách spôsobených na životnom prostredí, ktoré vyvolali prvé úsilie ekologického svedomia s aktívnym postojom. Postupne téma už nie je zvláštnosťou pre konkrétne skupiny a stáva sa globálnou výzvou. Fakty, ako napríklad zahájenie filmu „Tichá jar“ (1962), ktorú uskutočnila Rachel Carson, označujú túto epochu inovatívnym varovným signálom o nerozlišujúcom používaní pesticídov a stávajú sa jedným z prvých bestsellerov v oblasti životného prostredia v kontexte organizácie ekologický boj.
V tomto prostredí začína podnecovať diskusiu OSN, ktorá v roku 1972 organizuje Prvú svetovú konferenciu OSN o človeku a životnom prostredí, vo švédskom Štokholme a v roku 1983 Svetovú komisiu pre životné prostredie a rozvoj, generujúcu správy Brundtlanda (1987). Prinajmenšom formálnym spôsobom tu máme prvé predstavenie konceptu trvalo udržateľného rozvoja, zásadného pre dozrievanie diskusie, po ktorom nasleduje ECO 92 a jej 21 návrhov, známych ako Agenda 21 alebo Kjótska konferencia, v roku 1997. Nie je to však tak. Arénou tejto debaty je iba OSN: diskusie na univerzitách, mimovládnych organizáciách a v mestách napredujú a rozvíjajú sa v mnohých sférach, to znamená, že naše myšlienky a postoje môžu byť v tomto úsilí zásadné!
Udržateľnosť nie je vzdialená
Problémy, ktoré je potrebné vyriešiť, sú vo veľkých podnikateľských a vládnych postojoch, ale aj v našich každodenných voľbách. Je to koncept súvisiaci so životom vôbec v rôznych oblastiach, to znamená, že je to niečo systémové. V hre je kontinuita ľudskej spoločnosti, jej hospodárskych aktivít, jej kultúrnych a sociálnych a samozrejme environmentálnych aspektov s prijatím nových postupov. V tomto zmysle sa zdá, že koncept trvalo udržateľného rozvoja ponúka nový spôsob života. Je to nový spôsob konfigurácie ľudského života, ktorý sa usiluje o to, aby spoločnosti mohli uspokojovať potreby a vyjadrovať svoj potenciál. Ako správne ukazuje mysliteľ Henrique Rattner, koncept udržateľnosti sa neobmedzuje iba na vysvetlenie reality, vyžaduje test logickej súdržnosti v praktických aplikáciách, kde sa diskurz transformuje do objektívnej reality.
Budovanie udržateľnej spoločnosti nie je ľahká úloha a vyžaduje si uvedomenie, zmenu v prístupe k informáciám a environmentálnu výchovu, samozrejme nezabúdajúc na efektívnejšie a zodpovednejšie využívanie zdrojov planét, zaručujúce nevyhnutný ekonomický rozvoj, s prijatím nových paradigiem , so zachovaním ľudskej dôstojnosti ako hodnoty, o ktorej sa nedá vyjednávať.
Prechod na tento nový udržateľný model sa určite nestane náhle. Ako sme videli, boli to roky formovania súčasného systému, ktorý generoval zakorenené zlé návyky v našej spoločnosti. Pesimizmus však nie je potrebný: postupné prispôsobovanie už prebieha. Fungovanie konzumnej spoločnosti musí prestať byť dravé a nedôsledné, aby mohla fungovať podľa nových parametrov udržateľnej spotreby, ktorá si okrem iného vyžaduje zmenu správania, ktorá nemôže stratiť zo zreteľa dôsledky každého rozhodnutia, ktoré urobíme.
Film „História vecí“, včasná reflexia udržateľnej spotreby
